“Podľa WC sa spozná kultúra národa.”
Potrebovala by som si prepudrovať nos. Kde si môžem umyť ruky? Prepáčte, ale príroda volá! Musím si odskočiť… Príklady dotazov, kde sa ona miestnosť, s postupom storočí pozoruhodne menila. Rovnako ako aj toaleta sama. Je rok 69 a rímsky cisár Vespasianus vďaka vyspelosti svojej kultúry prilepšuje štátnu kasu – zdanením používaných verejných toaliet. Tie sa zriaďujú v postranných uličkách či v priechodoch domov.
Toaleta v kuchyni? Fuj!
Toalety v súkromných domoch ľudia najprv umiestňovali do rohu kuchyne, ale zachvíľu im dochádza, že to není najšťastnejšie riešenie, takže ju presúvajú do vzdialenejších častí svojich obydlí. Najjednoduchšie typy pozostávajú len z diery a stúpačiek pre nohy, tie komfortnejšie sú vybavené dreveným, kamenným alebo tehlovým sedátkom. Sú známe aj rozľahlé honosné toalety, obkladané farebným mramorom.
Už starí Rimania…
Historici mali podľa vykopávok dlho problémy určiť, k čomu tie veľké miestnosti slúžili. Nachádzalo sa tu aj niekoľko desiatok otvorov v zemi… Ale pretože Rimania sex či vyprázdňovanie príliš neintimizovali, na kamenných laviciach tu sedávalo vedľa seba niekoľko velevážených pánov diskutujúcich o politike či počasí. Problém s prípadným zápachom bol vyriešený dokonale – toaleta nemala strechu. Odpad z tohoto sociálneho zariadenia odvádzal prúd vody, tečúcou pod podlahou. Ak nebola ona miestnosť v dosahu (alebo pršalo), priskočil špeciálne k tomuto účelu najatý otrok s nočníkom… Ako už bolo povedané, hambu takmer nepoznali, takže napríklad počas rôznych slávnosti otroci prinášali a zas odnášali strieborné nádoby, do ktorých ich majitelia konali potrebu, aby nemuseli prerušiť rozohranú hru. Praveké lístie a trávu nahradzuje v Ríme huba na drevenej rukoväti, ktorá sa po každom použití odkladá do nádoby so slanou vodou. Tí bohatší používajú vlnu a ružovú vodu. Zbytky štyri tisíc rokov starých starorímskych WC a kanalizácií môžeme vplyvom odkrytia Pompejí a ďalších podobných miest obdivovať aj dnes.
„Prevét“, symbol stredoveku
Po páde rímskej ríše je rozvoj týchto vymožeností vystavená stopka. Až barbarské kmene niektoré rímske vynálezy preberajú, nie nadarmo sa hovorí táto hádanka: „Vyberá si aj pánboh dovolenku?“ – „No jasne, vy nepoznáte stredovek???“ Stredovek si totiž, ako vieme, s hygienou hlavu príliš neláme. Z doby rímskeho impéria zostávajú len tie najchudobnejšie latríny bez okien, ktoré boli najskôr používané najnižšími vrstvami obyvateľstva. Kresťanstvo rezolútne odmieta luxusné verejné toalety s tečúcou vodou, kde by malo sedieť desať alebo dvadsať pánov vedľa seba. Typickým pre stredoveké hrady sa v tomto ohľade stáva „prevét“( najpokročilejšia forma stredovekého záchodu).
Dole z hradu samospádom
Toto sociálne zariadenie, založené na gravitačnom princípe, má podobu výklenku na stene, umiestneného vysoko nad hradnou priekopou. Odpad padá k stene, niektoré „prevéty“ sú preplachované dažďovou vodou alebo vybavené krytom proti spodnému prievanu. Miesto toaletného papiera slúžia kúsky prestieradiel, aj keď Ľudvik XIV. sa údajne rozmaznával vlnou a stuhami… Ak by ste túžili uvidieť najstarší „prevét“ v Čechách, vydajte sa na hrad Přimda. Tunajšia toaleta tohoto typu pochádza z prvej polovice 12. storočia. Je postavená z kamenných kvádrov a v prípade núdze, ak by nebol nablízku správca hradu, by mohla bez problémov poslúžiť svojmu účelu.
Prichádza vek „kadibudiek“
V podhradí to s hygienou vyzeralo vždy podstatne horšie. Kanalizácia je neznámym pojmom a infekcie sa šíria rýchlosťou blesku. Prakticky všetko sa z vedier vyhadzuje oknom, jednoducho rovno na ulicu. Od 13. storočia začínajú k ukladaniu nečistôt z domácností slúžiť odpadné jamky. Zakrývajú sa jednoduchou drevenou konštrukciou so stoličkou alebo len doskou. Záchod spoločný pre niekoľko domov nieje výnimkou. V tejto dobe sa tiež prvýkrát objavujú chalupárom dodnes povedomé drevené búdky. Ale rýchlosť chápania spojitosti medzi životy kosiacou cholerou a zlou hygienou sa štátom od štátu rôzna. Zatiaľ čo normandská vláda vo Francúzsku vydáva opatrenie, ktoré ukladalo zriadenie toalety a kanalizácie v každej domácnosti, už v roku 1519, v Anglicku prichádza podobný zákon až v roku 1848! Mnísi v kláštoroch hygiene venujú na túto dobu neobvyklú pozornosť. V kláštore v Plasích sa napríklad zachovalo barokové sociálne zariadenie z prvej polovice 18. storočia, vybavené aj pisoárom. Jednotlivé toaletné zariadenia boli odvetrávané do komína a odpad mnísi dômyselne odviedli do slepého ramena blízkej rieky Střely.
Kráľovnin kmotor vynálezcom
V kráľovských sídlach sú od 16. storočia „prevéty“ nahradené prenosnými stoličkami. Ide o drevenú konštrukciu s vyberateľnou porcelánovou misou. Je umiestňovaná v spálni, neskôr, keď začali vznikať takzvané toaletné izby, presúvali ich do nich. Nočníky bývajú často bohato zdobené, pre cestovné účely ukladané do kožených puzdier. Na jednom z nich je dokonca zavraždený škótsky kráľ Jakub I. Keď si ale kráľovná Alžbeta I. už dlhšiu dobu sťažuje na zápach pochádzajúci zo zle vyčistených nočníkov, vymyslí jej kmotor, Sir John Harrington, záchod so splachovacím mechanizmom na princípe ventilu. V roku 1596 jej dáva okrem svojho domu v Kelstone nainštalovať aj v Alžbetinom Richmondskom paláci a Angličania na jeho počesť dodnes hovoria toaletnej mise „John“. O Harringtonovom objave sa ale príliš nehovorí aj keď ide o toaletu aj s nádržkou s čistou vodou a misou. Vodu do misy vpúšťa ventil a tryska z dômyselne rozmiestnených kanálikov, až umyje celú plochu misy. Odpad sa nesústreďuje do kanalizácie, ale do žumpy.
Prvé skutočné WC (Water Closets)
Za vynálezcu prvého splachovacieho záchoda je v tej dobe oficiálne považovaný anglický hodinár Alexander Cummings. Ten o celých dvesto rokov po Harringtonovi, v roku 1775, prihlasuje svoj patent, založený na vynáleze posuvného uzáveru medzi misou a odpadom. O tri roky neskôr je Angličanom Josephom Bramahom otvorená prvá firma vyrábajúca splachovacie toalety – tie sa používajú predovšetkým na lodiach. Na pevnine je treba najprv vyriešiť rozvody vody a kanalizáciu do všetkých domácností.
Nastáva vrchol hygieny
Naozajstný majster medzi výrobcami sa objavuje v nasledujúcich desaťročiach: Thomas Twyford – zhotovuje prvú jednodielnu klozetovu misu z ľahko umývateľného porcelánu. Do tej doby misa pozostávala z drevených alebo kovových dielov. V roku 1884 získava na zdravotníckej výstave v Londýne zlatú medailu za splachovacie zariadenie so vznešeným názvom „Pedestal Vase“ (váza na podstavci), vyrobené J. G. Jenningsom. Jeho súčasťou bola aj oválna doska používaná dodnes. Na prelome devätnásteho a dvadsiateho storočia dosahuje inováciu splachovacej toalety boom. Len medzi rokmi 1900 až 1932 je Patentnému úradu Spojených štátov amerických doručené okolo 350 návrhov! Úspešní sú však len dvaja vynálezcovia – Charles Neff a Róbert Frame. Ich toalety sa stávajú postupom času normou.
Verejné toalety v plienkach
Od doby zániku starorímskych verejných záchodov utieklo neuveriteľných trinásť storočí, než môžu byť znovu otvorené – a to anglickou Spoločnosťou pre umenie roku 1852 v Londýne. Prvé verejné splachovacie toalety sa nachádzajú vo Fleet Street v Londýne, ale sú určené len pánom. Dámska obdoba vzniká o niečo neskôr v Bedford Street. Ich autorom je stavební podnikateľ Samuel Petoe, ktorý postavil mimo iné i Nelsonov stĺp na Trafalgar Square. Poplatok činil len dve pence a v priebehu prvého roka prevádzky verejné toalety navštevuje len 82 ľudí – preto není divu, že očakávaný zisk sa nedostavuje. Aj keď je rozdaných 50 000 letáčikov obsahujúcich vysvetlenie, k čomu zariadenie slúži. Preto sú po troch rokoch otvorenia ďalšie verejné toalety, ich majiteľom je tentoraz londýnska mestská správa. Platí sa tu len jedna penca a páni, ak stoja, neplatia dokonca vôbec nič. Londýn vtedy nakoniec v tomto smere zaznamenáva úspech. Viktoriánske záchody dnes už ale svojmu účelu neslúžia – v jednom z nich je umelecká kaviarnička a v ďalším malé bábkové divadlo.
Tŕnistá cesta k rolke papiera
S rozvojom sociálneho zariadení dochádza k premenám jeho dôležitého vybavenia. Miesto súčastného toaletného papiera postupom času slúži tráva, kúsky látky, vlna… Ale aj tu platí: iný kraj, iný mrav. Záleží na miestnych zvykoch – a nemálo aj na dostupnom materiále. Na Havajských ostrovoch domorodci používajú škrupinky z kokosových orechov alebo mušle, Americkí osadníci kukuričné klasy, Eskimáci mech z tundry, Indovia jednoducho ľavú ruku, ktorú si potom umyjú vodou z džbánu. K dobru im bude prirátané, že sa tu medzi pravovernými vyvinul zvyk nikdy nejesť ľavou rukou. Niektorí odborníci súdia, že toto môže byť aj dôvod, prečo si pri pozdrave potrasieme pravou rukou a nikdy nie ľavou.
Katalóg išiel na dračku
Keď sa v 17. storočí viac rozširujú noviny, prichádza aj na ne. Vlastne sa dá povedať, že Guttenbergov vynález kníhtlače má za vedľajší efekt aj malú revolúciu v osobnej hygiene. V predminulom storočí sa v kadibudkách na americkom vidieku stáva veľkým hitom katalóg zásielkovej spoločnosti Sears and Roebuck. Firma ho totiž farmárom rozosiela zadarmo a má sto strán savého, nehladeného papiera. V tridsiatich rokoch 20. storočia ale z klinca na dverách latrín mizne – začal sa tlačiť na kriedový papier…
Papierové kuriozity
Pravdepodobne úplne prvý toaletný papier, vyrábajú už v roku 1857 firma Josepha Cayettyho z New Jersey. Nesie označenie „Liečivý papier“, pretože je skutočne napustený akousi zdraviu prospešnou látkou a predáva sa v balíčkoch po päťdesiatich kusoch. Potom, čo sa v Británii a USA okolo roku 1880 objavujú rolky papiera, pôvodne určené k otieraniu holičských britiev, a ploché balíčky hodvábneho skladaného papiera, uvádzajú v roku 1899 bratia Scottovci v Amerike na trh prvé rolky značkového toaletného papiera. Neskôr sú vedľa klasických roliek k dispozícii aj rôzne kuriozity. Ruský cár si necháva svojimi podriadenými vyrábať špeciálny toaletný papier, potlačený obrázkami zbraní. Na toaletnom papieri amerických vojakov v období 2. sv. vojny je zase zobrazená Hitlerova karikatúra s nápisom „Put Hitler in the hole!“ (Strč Hitlera do diery!).
Možno je škoda, že dnes si pre toto vybavenie najmenšej miestnosti v byte, kde sa väčšine z nás tak výborne číta či premýšľa, môžeme vybrať len potlač obligátnych motýľov alebo kvetiniek.
Sprchovacie toalety – absolútny komfort na WC
Človek chce byť za každú cenu ako v bavlnke a to i na toalete. Už slávny anglický spisovateľ Oskar Wilde vedel, že „komfort je to jediné, čo nám súčasná civilizácia prináša“. Hitom súčasnosti sú sprchovacie toalety, ktoré sú kombináciou klasického WC a bidetu. Aj keď si musíte poriadne priplatiť (najdrahší model stojí viac ako 3320 eur), stojí to zato. Najznámejším výrobcom v Európe je švajčiarska firma Geberit. A ako to funguje? Pri dosadnutí sa zapne odsávač pachov, ktorý úplne spoľahlivo, pomocou aktívneho uhlíkového filtru, zabraní ich preniknutiu do interiéru kúpeľní. Celý cyklus svojim dômyslom a dokonalosťou nadchne každého, kto takúto toaletu vidí poprvý krát. Ako prvé sa po stlačení veľkého tlačítka spustí oplachovanie a plný, mäkký a temperovaný prúd vody urobí náležitú očistu análnej oblasti. Po osprchovaní sa vysunie rameno fénu, ktoré Vás osuší prúdom príjemne teplého vzduchu. Tromfom dokonalosti je tiché sklopenie dosky – tzv. technika „soft closing“. Už mimo váš zrak potom prebieha očista toalety. Všetko funguje tiež na diaľkové ovládanie.














